Menu

Milan & Marián: Boxovať sa dá aj z invalidného vozíka  

dátum zverejnenia: 21. 8. 2020

Milan & Marián: Boxovať sa dá aj z invalidného vozíka

Pán Milan aj napriek životným skúškam, ktoré mu osud nadelil sa vôbec nepoddal. Práve naopak, ďalej sa venuje svojej vášni, ktorou je box. O tom, ako sa k tomu krásnemu, no tvrdému športu dostal a ako na sebe maká napriek zdravotnému znevýhodneniu, priblíži rozhovor, v ktorom sme vyspovedali Milana a jeho športového parťáka trénera Mariána.   

Ako dlho sa už tomuto športu venuješ a ako si sa k nemu dostal?

Milan: Boxu som sa krátko venoval za mojich školských čias ešte niekedy na základnej škole, ale veľmi krátko, lebo ako to už v tomto veku býva, človek sa hľadá a tak skúša kadečo ako napr. bojové športy, ku ktorým som vždy vzhliadal. Teraz mi je 47 rokov a mám sám už čoskoro pätnásťročného syna, ktorý sa dal na box cca pred štyrmi rokmi. Netrvalo dlho, slovo dalo slovu a ako jeden z rodičov som začal box trénerovi pomáhať s klubom a ten ma čochvíľa začal označovať za manažéra nášho Underground box club Bratislava. Neoficiálne a bez nároku na honorár som teda prišiel k titulu, ktorého náplň mi ako invalidnému dôchodcovi robí radosť. Žiaľ moje podlomené zdravie si vyžiadalo tvrdú daň v podobe nedávnej amputácie ľavej nohy v stehne   a tak som od februára 2020 na invalidnom vozíku. Veľmi by som chcel na protézu, no na nešťastie  moja existujúca pravá noha má skrátené šľachy a kým sa nevystrie, na protézu môžem zabudnúť. Nevzdávam sa , bojujem, len je to čím ďalej ťažšie. A aby som sa úplne neopustil a že sme už dlhšiu dobu rozmýšľali nad myšlienkou paraboxu, hľadám cestu, partnerov projektu no najmä záujemcov o tento krásny olympijský šport z komunity telesne znevýhodnených, handycapovaných, ťažko zdravotne postihnutých, ale samozrejme aj zdravých športovcov, ktorý by so mnou trénovali.

Marián: Underground box club Bratislava som založil pod Občianskym združením v roku 2014 a odvtedy krok za krokom rastieme. Začínali sme s pneumatikami zavesenými na stromoch a dnes máme prekrásnu plne vybavenú telocvičňu vo vynovenej budove v Bratislavskej Petržalke. Cvičia u nás detičky od 6.rokov, dorastenci aj dospelí, dievčatá aj chlapci. Ja pre box žijem a Milan mi najmä s otázkou propagácie klubu veľmi pomáha. Mrzí ma, čo sa mu prihodilo a jeho záujem trénovať znevýhodnených záujemcov o box len podporujem. Sám sa rád zapojím do projektu rozvoja a osvety paraboxu, takže kľudne sa ozvite. Ak by bolo viac znevýhodnneých záujemcov, ani to nie je pre nás problém, pretože my sme jedna veľká rodina a máme šikovných boxerov, ktorí si radi zatrénujú v tandeme zdravý vs znevýhodnený športovec.

Čo máš na tomto športe rád/-a? Ako často trénuješ?

Milan : Box ma odjakživa fascinoval. Nemám na mysli priamo to, že si ľudia pri ňom ubližujú, ale skôr ako sa dokážu hýbať a uhýbať, s akou precíznosťou vedia boxeri načasovať úder a zasiahnuť svoj cieľ s rozvahou. Myslím, že box je jeden z najnáročnejších individuálnych športov na kondíciu, disciplínu a sebareflexiu. Klasický box je základom väčšiny bojových umení a to má tiež svoju váhu. Ale musím sa priznať, že ja už moc netrénujem a odkedy som na vozíku, je to oveľa ťažšie sa k tréningu odhodlať, hoci ma naši kluboví zverenci a tréner neustále motivujú. Aj preto hľadám stáleho „parťáka“, ktorý by ma potiahol. Čas, miesto a periodicitu tréningov by sme si dohodli individuálne a prispôsobili.

Marián: Ja box milujem, žijem pre box a vraj som boxom posadnutý. Underground box club Bratislava je mojim druhým ak nie prvým domovom. Tréningy vediem denne v niekoľkých časoch vymedzených deťom, ringovým zápasníkom boxu a dospelým hobby boxerom, ktorí chodia pre kondíciu, základy sebaobrany, radosť z boxu či len pre skvelú rodinnú atmosféru.

Ako si sa zoznámil/-a so svojim športovým„parťákom“? 

Milan: Mojim doterajším sparing partnerom pri box tréningoch je box tréner z nášho klubu Majko Malík a spoznali sme sa práve v box klube. Občas zatrénujem so synom alebo s hociktorým z našich zdravých zverencov, nakoľko náš klub funguje ako jedna veľká rodina. Určite by som však mal radosť, ak by sa mi podarilo priviesť k boxu niekoho nového a trénovali by sme pod mojim vedením. Myslím, že by ma to napĺňalo radosťou a novým zmyslom života.

Športoval si už aj niekedy predtým s človekom bez zdravotného znevýhodnenia? 

Milan: Pravdou je, že okrem pár vlastných parabox tréningov na invalidnom vozíku, nemám iné skúsenosti s priebehom tréningov so znevýhodnenými osobami, ale v tom problém nevidím. S box trénerom Mariánom Malíkom sme už dva roky, teda ešte dávno pred mojou amputáciou, preberali možnosti začať trénovať parabox, ktorý na Slovensku abstinuje. Nadviazali sme v tomto smere kontakt s Českým box trénerom a našim kamarátom Antonínom Hájekom, ktorý sa paraboxu venuje a je spoluzakladateľom Českej paraboxerskej asociácie. Moja amputácia len tento proces potlačila dopredu a verím, že čoskoro sa nám podarí spropagovať aj v komunite ZŤP box ako krásny olympijský šport bez predsudkov o násilí. Ide nám predsa všetkým o pohyb, šport, možno aj štipku sebaobrany a zaradenie znevýhodnených medzi zdravých športovcov.

Čo ti prinieslo športovanie vo dvojici? V čom vidíš najväčšiu výhodu? 

Milan: Box či skôr parabox je úzko kontaktný šport. Nemyslím teraz na údery. Je to šport, kde prichádza k bezprostrednému kontaktu dvojíc medzi sparing partnermi či trénerom a zverencom, ktorý je veľmi potrebný pre socializáciu a dobrú psychiku nás všetkých. Napriek individualite má každý trénujúci možnosť, nasávať atmosféru boxerne a prísť na „iné“ myšlienky. Súčasťou tréningov je neustály pohyb rúk, trupu celého tela a tiež nôh, každému čo jeho zdravotný stav dovolí. Rozsah tréningu sa dá prispôsobiť každému na mieru, takže tu výhovorku prečo neboxovať, hľadať netreba. Box tréning prekrví celé telo a pohybový aparát. Nenechá na nikom nitku suchú    a vyplaví tak z tela škodlivé látky. Zverencovi dá priestor, takpovediac vybúchať zo seba všetku zlosť a negatívnu energiu, takže z tréningu odchádza dobre naladený.

Spomínaš si na prvé  dojmy, keď si začal pravidelne športovať vo dvojici s človekom so zdravotným znevýhodnením? Bol si niečím prekvapený či zaskočený? Odporučili by ste aj ostatným, ktorí majú radi pohyb a aktívny životný štýl začať športovat s človekom so zdravotným znevýhodnením?

Marián: Tak ako vyššie píše Milan, nemáme skúsenosti s trénovaním zdravotne znevýhodnených osôb, teda okrem pár tréningov práve s ním, odkedy je na invalidnom vozíku. Nevidím však v tom kontakte žiadny rozdiel. Tréning ako tréning. Cvičenie sa prispôsobí pohybovým možnostiam a kondícii znevýhodneného zverenca a keď vidím na ňom únavu či nadmiernu záťaž, prispôsobím mu tempo a rozsah cvičení jeho aktuálnym možnostiam, a samozrejme mu doprajem dostatočný oddych. Nejde nám predsa o to, niekomu ublížiť, ale naopak pomôcť mu a rozhýbať ho. Ako tréner som rešpektovaný a ja zase rešpektujem každého svojho zverenca. Dokonca mám certifikát z absolvovania kurzu prvej pomoci. Budem teda len rád, ak sa ku nám pridajú ďalší mnohí milovníci boxu a pre zdravie tak prospešného pohybu z radov ZŤP.

V čom vidíš najväčší prínos do života, odkedy si začal športovať so športovcom bez zdravotného znevýhodnenia?

Milan: Pre mňa je kontakt s ľuďmi veľmi dôležitý. Uvedomujem si, že šport je pre moje zdravie nevyhnutným korením života. Ak sa prestanem hýbať, pôjde to so mnou dole kopcom. Už týchto pár dní, ktoré som vynechal pár tréningov, mi prinieslo zlú náladu, spavosť, lenivosť. Preto budem skutočne vďačný, ak ma niekto vytiahne z domu z tohto stereotypu. Ak vám poviem, že sa mi nechce, kľudne buďte na mňa tvrdý. Spohodlnel som na vozíku a to nie je dobré. Tak čo ? Idete so mnou do toho?

Zdroj obrázkov: © Milan Jurek 

Youtube video - náhľad
Zdieľať článok na Facebooku

Chceš zažiť niečo podobné?

Prihlás sa

Nemáš účet? Zaregistruj sa.