Menu

Martin & Pavol: Plesá v daždi plesajú – a my s nimi

dátum zverejnenia: 4. 8. 2020

Martin & Pavol: Plesá v daždi plesajú – a my s nimi

Príbeh Pavla a jeho parťáka Martina je ďaľší z inšpiratívnych príbehov o tom, že šanca byť aktívnym športovcom nie je stratená ani kvôli zdravotnému znevýhodneniu.  Títo páni sa jednu daždivú sobotu spolu vybrali na túru. Ako to celé dopadlo a čo im to prinieslo, sa môžete dočítať v ich pútavom rozprávaní. 

Foto: Dvojica v úvode cesty k Bielemu Plesu

Martin beháva orientačné behy, ale nepohrdne ani príjemnou turistikou v Tatrách

Organizátori výstupu na chatu pri Zelenom plese (hovorovo Brnčalka) po práve znovu otvorených tatranských chodníkoch dosť dlho váhali, či ho pre nepriaznivú predpoveď počasia na sobotu 20.6.2020 úplne nezrušia. Nakoniec sa rozhodli správne, a my s nimi. V očakávaní búrok som ešte deň predtým zháňal laminátové lyžiarske palice, aby sme s Palom boli o čosi bezpečnejší pred bleskami. Nezohnal som. Na parkovisku Biela Voda sme teda roztiahli teleskopické nordicwalkerské paličky - s jemným brandingom Birell . Uchopil som ich horné konce, Palo dolné, a hor’ sa popri Kežmarskej Bielej vode v ústrety dobrodružstvu. Postupne sme sa zlaďovali. Na spevnenej lesnej ceste som Pala spočiatku zahlcoval varovaniami pred mikroprekážkami, ktoré boli úplne zanedbateľné oproti tým, čo na nás čakali vyššie. Na rázcestí Šalviový prameň sa spevnená cesta skončila.

Prezieravo sme si vybrali dlhší a náročnejší výstup okolo Veľkého Bieleho plesa, lebo zostup tadiaľ by bol brutálny. Na modrom chodníku sa striedalo bahno, potôčiky, korene a kamene, ktorých stále pribúdalo, až sa chodník zmenil na dláždený. Taká úprava zrejme vyhovuje bežnému turistovi, ale pre nevidiaceho je dosť náročná. Už nestačilo len moje vedenie palicami, ale boli potrebné Jankine, alebo Ankine, alebo Barborine detailné pokyny na takmer každý krok. Kde nestačili slová, tam sa osvedčila Palova intuícia, kam a ako stúpiť, a jeho zmysel pre rovnováhu. Zvlášť adrenalínové boli deravé kladové mostíky nad spenenými riavami.

Tesne pred Veľkým Bielym plesom sa rozpršalo. Dážď postupne hustol a dosť nám sťažil už aj tak dosť náročný balvanitý traverz k Zelenému plesu po červenej Tatranskej magistrále. V Brnčalke čakali na zlepšenie počasia hustnúce húfy ľudí. Uspokojili sme naše základné potreby, ošetrili sme Palove pľuzgiere na pätách, a po výrazne pohodlnejšom žltom chodníku sme sa spustili späť k Šalviovému prameňu a odtiaľ už známou spevnenou cestou na parkovisko. Vykuklo slnko, ukázali sa štíty. Hrejivé lúče dobre padli pri prezliekaní a občerstvovaní. Tatry sme opúšťali plní zážitkov. Sú krásne a voňavé aj v hmle a daždi, keď nám čvachtajú a kĺžu pod nohami a rukami.

Pavol si aj napriek strate zraku už niekoľkokrát zabehol polmaratón

Po telefonickej dohode sme v sobotu 20. júna o 8: 30 hod vyrazili z parkoviska Biela voda na turistiku. Cieľ bola chata Brnčalka pri Zelenom plese. Martin s Barborkou z projektu Nezastaviteľní, moja sestra Janka, jej skvelá kamarátka Anička a ja.

Počasie nehlásili najlepšie, ale už nehlásili aspoň búrky, len mrholenie. Terén bol zo začiatku pohodový, šlo sa po lesnej ceste, po čase sa cesta zmenila na chodník a ja s Martinom sme si vzali do rúk turistické palice každý za jeden koniec a pomaly sme stúpali za našim cieľom. Samozrejme potrebovali sme sa trochu zohrať, no musím povedať, že Martin ako vodič to zvládal na prvý krát bravúrne. Šlo sa mi naozaj dobre, opisoval mi výšku prírodných schodov, konáre čo trčali do chodníka, obnažené korene stromov, pevné kamene na chodníku, uvolnené (tie dokážu nepríjemne prekvapiť) , v podstate všetko čo by ma mohlo ohroziť.

Keď sme už boli približne vo výške 1400m/n/m, pustil sa drobný hustý dážd, ktorý znepríjemnil a spomalil náš postup, kamene a korene boli klzkejšie, ale postupovali sme húževnato ďalej.Jeden úsek za mostíkom, ktorý nás previedol ponad divú a hlasno zurčiacu bystrinu bol aj dosť náročný a strmý, k tomu stále padajúci hustý dážď no s Martinom sme pomaly prekonávali prekážku za prekážkou. Chodník sa klukatil popri zurčiacej rieke v strmom teréne až kým sme ponad rieku opäť neprešli na druhú stranu, potom sa už terén trochu ukludnil a to až k Bielemu Plesu 1620m/n/m.

Aj napriek hustému dažďu sme narobili pár fotiek a pokračovali opäť ďalej. Dážd neskôr ustal, no keď sme boli približne 200 až 250 metrov od chaty opäť sa pustil dážď, no teraz oveľa silnejší s veľkými kvapkami. Nadmorská výška ku chate klesala na 1550 m/n/m, no povrch pod nohami bol stále členitý, plný rôznych prekážok od kameňov rôznych veľkostí, klzkých koreňov či rozmočených úsekov. Poriadne mokrí sme dorazili do cieľa,(teda aspoň ja som bol mokrý celkom), no v suchu sme samohli zložiť a niečím teplým občerstviť. Chata bola plná turistov, no bolo to pochopiteľné, nikto nechcel byť mokrý. Po preoblečení niektorých vecí sme sa občerstvili kávičkou a výbornou kapustničkou.

Celý čas lial poriadny lejak. Nikomu sa nechcelo vyraziť na cestu späť do toho nečasu, ale nebolo na výber. Cesta dolu už bola pohodovejšia, v podstate skoro stále klesala, občas bola pretkávaná krátkymi rovinkami, no skoro počas celého zostupu nás kropil nepríjemný hustý dážď a aj nové suché a relatívne pôvodne suché oblečenie bolo do pár metrov úplne mokré, ale cesta ubiehala rýchlo a napriek našej dobrej nálade aj v pohodke. Miestami bol chodník širší, takže sa nám aj viacerým dalo pokecať, samozrejme aj cestou na chatu v relatívne dobrom teréne a priestranejšom chodníku sme kecali o všeličom a náladu sme si spestrovali rôznymi vtipmi a humornými situáciami a zážitkami. Ako cestou nahor, tak nadol kto mohol, fotil krásne a zaujímavé momenty. Ako som už písal cesta nadol nám ubiehala rychlejšie aj z dôvodu, povrch nebol tak členitý a náročný, síce občas sa našli nejaké menšie prekážky, ale bolo ich oveľa, oveľa menej. Keď sme boli asi v polovici cesty nadol hovorím Aničke, že ešte vynde na konci aj slniečko, ona na to, vraj určite nie, je tak zamračené, že ide pršať do večera. No moja intuícia ma nesklamala a približne 700 metrov od parkoviska vyšlo slniečko, dokonca na určitých častiach mi obschol aj odev a kým sme dorazili k autu slniečko aj celkom príjemne hrialo. Pri aute sme sa preobliekli do suchého odevu, občerstvili sa výbornými čerešňami, višňami a jahôdkami od Martina ako aj doplnili tekutiny, urobili pár spomienkových krásnyh fotografií a vyrazili na cestu domov.S kľudom môžem povedať, že turistický výlet na Zelené pleso a chatu Brnčalku aj napriek dažďu, ktorý nás sprevádzal skoro počas celej cesty bol nezabudnuteľnýa mal svoje čaro. Nová výzva je Zelené pleso a chatu Brnčalka zdolať opäť, no nabudúce to skúsime počas slnečného dňa.

                                                                                                                      

Zdieľať článok na Facebooku

Chceš zažiť niečo podobné?

Prihlás sa

Nemáš účet? Zaregistruj sa.