Menu

Duška a Barbora: Vidieť stenu - rukami a nohami

dátum zverejnenia: 30. 8. 2020

Duška a Barbora: Vidieť stenu - rukami a nohami

Duška a Barbora spolu rozbehli športovú aktivitu, z ktorej sa slabším povahám môže minimálne zatajiť dych, už keď si ju živo predstavia. Duška je nevidiaca a žiadne predošlé skúsenosti s lezením stien nemala. Barbora si však ako skúsená lezkyňa trúfla nahovoriť ju naň. Duška sa do umelej steny pustila bez zbytočného ostychu a lezenie ju tak nadchlo, že si to ešte niekoľkokrát zopakovali. Nadšenie sála aj z ich spomienok, zachytených v nasledujúcom článku.

Duška sa našla v stene.

Projekt Birell Nezastaviteľní ma zaujal na prvé počutie. Človek so zdravotným postihnutím a šport nie je také nereálne spojenie, ako by sa možno mohlo zdať, dokonca i tá ponuka je dnes už dosť pestrá. Ľudia so zrakovým postihnutím sa môžu venovať takmer čomukoľvek – niečo z toho ide bez akéhokoľvek prispôsobenia, niečo si vyžaduje väčšie či menšie úpravy, niečo špeciálne vybavenie. Nezriedka je však najväčšou „pomôckou“ správny parťák. Okrem viacerých nesporných výhod vás motivuje, keď sa vám nechce, povzbudí, keď máte namále, zabaví, keď ste zo seba smutní, a pozrie, keď vy nevidíte. 

S Barborkou sme sa takpovediac stretli v túžbe obzrieť si svet z výšky. Na umelých stenách lozí už dlhé mesiace, spolu sme si to skúsili zatiaľ dva razy. Nečakala som, že zo zeme k stropu to dám za 10 sekúnd, aj trojnásobok by ma veľmi prekvapil, ale nejaký ten vrchol 15-metrovky som okúsiť chcela. 

Podarilo sa. Spočiatku to, samozrejme, boli steny, kde sa úchyty ani nemuseli hľadať, v podstate samy mi prichádzali pod ruky a nohy, neskôr sme prešli na náročnejšie, kde už navigácia Barborky, stojacej pevne na zemi a istiacej moju miestami tápajúcu telesnú schránku, bola veľmi potrebná a užitočná. Veľmi si cením, že Barborka vie prispieť radami nie len v tom, kde sa chytiť, ale aj tými odbornejšími: ako sa chytiť, ako stúpať, ako pracovať s ťažiskom, ako s váhou tela. Kým si to všetko zautomatizujem, pretečie ešte veľa vody, ale však nie je všetkým dňom koniec.  Ďalšie stretnutie máme naplánované budúci týždeň, tak nám držte palce!

Barborino lezoznámenie s Duškou.

Športovému lezeniu sa venujem niečo vyše roka. Začala som minulú zimu na lezeckej stene, na jar som okúsila aj pocit poliezť si po ozajstnom kameni. Je nás zopár kamarátov, ktorí sa medzi sebou pravidelne volávame liezť, najčastejšie chodím vo dvojici s mojím priateľom. Tento projekt je úplne perfektný, tak som sa rozhodla, že doň prispejem svojou „troškou“ a ponúknem niekomu, že ho vezmem liezť na lezeckú stenu. Oslovilo to práve Dušku. Úprimne, nikdy som si nemyslela, že ľudia, ktorí sú zrakovo znevýhodnení môžu liezť na lezeckej stene. Teda ani nie, že či môžu, ale že či chcú. Uvažovala som tak najmä preto, že je to šport, ktorý ma pravidelne dostáva do diskomfortu a núti ma vynájsť sa v situáciách, v ktorých mentálne alebo fyzicky nevládzem. Neviem si predstaviť takýto diskomfort zažívať bez možnosti vidieť, ale Duška mi dokázala, že nič nie je nemožné.

Po tom, čo Duška prejavila záujem o ponuku ísť so mnou liezť, sme už iba hľadali vhodný termín. Nastalo tak koncom januára. S Duškou sme si dohodli bez akýchkoľvek ťažkostí, že sa stretneme na zastávke trolejbusu, iba pár zastávok od lezeckej steny.

Dušku priviedol na zastávku jeden mladý pán. Vtedy som ešte netušila, že je to Duška, ale keďže bola jedinou, ktorá držala pred sebou slepeckú palicu, bolo to pomerne jasné. Privítali sme sa a Duška mi hneď objasnila, prečo prišla s tým mladým pánom. Povedala mi, že sa jej sám ponúkol, keď videl, že v podchode tápala, ktorým schodiskom má vyjsť na dohodnutú zastávku.

 Po ceste sme si vysvetlili základy. Veľmi veľa sme sa rozprávali. Pravdupovediac, odkedy sme sa stretli sme neprestali rozprávať. Z výnimkou toho, keď Duška liezla.

Keď sme už prišli do priestorov lezeckej steny oznámila som pánovi za pultom, že Duška je tu prvýkrát. Musela vyplniť dotazník hovoriaci o tom, že prišla liezť na vlastné riziko. Nebolo to však preto, že je nevidiaca. Toto tlačivo musia podpisovať všetci neregistrovaní. Mala som mierne obavy, ako budú spočiatku reagovať ostatní návštevníci. Či im nepadnú sánky hneď, ako vojdeme do dverí alebo že nám prevádzkar povie niečo ako: „Toto, čo sa tu Vy mladé dámy chystáte predviesť je priveľké riziko!“. Nič také sa nestalo, oblial ma pocit radosti, že sa tieto moje čudesné obavy nenaplnili. Pokračovali sme ďalej s výberom lezeckej výstroje. 

Sedák som mala od kamoša, potrebovali sme iba lezečky. Pre znalých, lezečky sú najmenej komfortná obuv v celej galaxii. Stále si trúfam povedať, že aj lodičky sú pohodlnejšie. Paradoxne ich o to menej rada nosím. Duška si vybrala lezečky, boli jej viac tesné, ako čakala, ale že vydrží. Prezliekli sme sa, rozprávali sme sa ešte viac a išli sme na náš prvý spoločný lezecký výstup.

Tá správna stena pre nás. 

Okrem mňa bol s nami aj môj priateľ Michal. Zvládla by som to určite aj sama, Michal aj tak liezol väčšinu času sólo, mimo nás. Na začiatku sme však koordinovali Dušku spolu. Prvú trasu, ktorú sme Duške vybrali, aby ju skúsila vyliezť nebola úplne najšťastnejšou voľbou. Vôbec sme si to neuvedomili, ale na tejto trase nemala dostatočne veľa úchytov na ruky. Pre nevidiaceho je hmat nesmierne dôležitý, pri lezení taktiež. Dušku som však chcela učiť na podobnej stene, ako ostatných, ktorí mali v minulosti záujem skúsiť lezenie. Bolo prirodzené, že sme tak spravili a aspoň sme sa hneď na začiatku naučili, čo (ešte) nepôjde. Vytipovali sme si inú stenu, v zóne „Pre menších“. Chyty boli veľmi nahusto a pravidelne rozmiestnené, stupy taktiež. „Toto bude fajn“, pomyslela som si. Dušku som navnadila, že trápenie z predošlej steny pokračovať nebude a že tu sa jej bude liezť určite lepšie.

Aj tak bolo. Odvážnym šťastie praje sa nám potvrdilo. Duška trasu vyliezla bez väčších zaváhaní, stúpala skutočne veľmi rýchlo. Bol to skvelý pocit, keď som Dušku po vylezení prvej steny spustila dolu. Pre ňu, ale aj pre mňa. Skúšala to ešte niekoľkokrát napriek tomu, že na ňu prichádzala bolesť rúk typická pre všetkých začínajúcich. Na začiatku sa každý lezec snaží naťahovať rukami a zabúda na nohy. Duška však inú možnosť nemá, ona potrebuje cítiť jedine hmatom rúk a nôh. Išlo jej to naozaj parádne. Všetky rady sa snažila hneď aplikovať, bola celý čas motivovaná a najmä veľmi priateľská a milá.

Ukázala som jej ku koncu ešte inú stenu, tentokrát úplne nízku, nazývanú „boulderovacia“. Bouldering je lezenie do nízkych výšok a bez istenia. Na tejto konkrétnej stene boli vedľa seba nahusto navŕtané chyty a stupy akéhokoľvek tvaru a veľkosti. Z bezpečia pevnej zeme sme stenu ohmatávali a skúmali navŕtané. Mám pocit, že aj Duške sa to páčilo. 

Zdieľať článok na Facebooku

Chceš zažiť niečo podobné?

Prihlás sa

Nemáš účet? Zaregistruj sa.